Za panovania cisárovnej Márie Terézie (1740-1780)prišlo k viacerým zmenám v organizácii poštovníctva. V roku 1748 bol vydaný „Poštmajstrovský poriadok“ , v ktorom bolo stanovená činnosť poštmajstrov. Okrem toho bolo v ňom zakotvené, kto a ako môže v prípade smrti poštmajstra zdediť alebo predať poštový dom a jeho vybavenie. V tom čase poznáme tri skupiny vedúcich poštových staníc – poštmajstrov. Predovšetkým to boli tí, ktorí vlastnili dedičné právo a ktorých výsady spočívali v tom, že mohli svoj úrad postúoiť členom svojej rodiny alebo ho predať. Ďalšou skupinou boli nedediční poštmajstri, avšak s právom po desaťročnej službe u pošty toto svoje právo predať. Poslednou skupinou boli zmluvní poštmajstri, ktorí boli v skutočnosti poštovými zamestnancami – úradníkmi. Snahou panovníckeho domu bolo však staré výsady poštmajstrov čo najviac obmedzovať a previesť ich na zmluvných poštmajstrov. Najvýznamnejšou novinkou na úseku pošty za panovania Márie Terézie bolo, že sa zaviedla preprava listových zásielok balíkov a osôb poštovými kočmi. Jednotlivé typy používaných kočov boli: žurnaliery pre prepravu listovej a balíkovej pošty a diligencie – dostavníky, pre prepravu osôb. Ťažšia batožina sa zo začiatku prepravovala ešte súkromnými prepravcami. Neskoršie však aj prepravu týchto zásielok prevzala pošta.

V roku 1749 Mária Terézia nariadila, aby podľa vzoru poštového voza, ktorý premával na trase Viedeň – Rezno, zriadenej v roku 1748 nemeckým generálnym poštmajstrom kniežaťom Thurn-Taxisom, zaviedli podobné vozy aj v dedičných habsburských krajinách a aby boli tieto vozy vyhotovené na náklady štátnej pokladnice. Prvá linka, na ktorej boli už v roku 1749 zavedené vozy typu dostavníkov, bola linka Viedeň – Brno. Cisársky patent, vydaný 5.8.1750, zakazoval činnosť súkromných dopravcov na tratiach, na ktorých premávali štátne dostavníky. Na našom území bola prvou dostavníkovou štátnou linkou linka Viedeň – Bratislava. Vedenie poštových vozov bolo celoštátne sústredené do „Hlavného riaditeľstva poštových vozov“ vo Viedni. V roku 1750 bola listová pošta vyčlenená do novozriadeného „Generálneho riaditeľstva pôšt“. Obe zložky podliehali kontrole novovytvorenej „Dvornej poštovej komisie“ vo Viedni, v ktorej mali významné pozície aj Paarovci.
K závažným zmenám v organizácii pošty na Slovensku prišlo za panovania cisára Jozefa II., a to v roku 1783, keď bola zrušená Dvorná poštová komisia a Generálne riaditeľstvo pôšt bolo premenené na „Najvyššiu dvornú poštovú správu“. Cisár Jozef II. súhlasil, aby správa uhorskej pošty bola zverená jeho miestodržiteľovi v Budíne, ktorý stál na čele „Uhorskej mietodržiteľskej rady“, ktorá mala zverenú aj správu pôšt v Uhrosku.
Nadriadeným a kontrolným miestom zostala Dvorná poštová správa vo Viedni. Týmto opatrením stratila definitívne Bratislava sídlo najvyššieho poštového úradu v Uhorsku. Uhorsko bolo rozdelené na osem poštových prefektúr, z nich dve boli na území Slovenska, a to v Bratislave a v Košiciach. V sídle prefektúr boli zriadené hlavné poštové úrady, ktorých hlavnými úradníkmi boli prefekti. Tieto úrady neposkytovali poštové služby v dnešnom slova zmysle, ale boli to orgány, ktoré vykonávali na svojom území dozor nad činnosťou poštmajstrov a poštových úradov. Za účelom decentralizácie riadenia dostavníkov zriadili sa v Uhorsku tri výpravne dostavníkov, z ktorých jedna bola v Bratislave. Za Jozefa II. sa taktiež rozšírila sieť „zberní listov“ /collectores/.

V roku 1813 sa generálny poštmajster knieža Karol Paar vzdal svojho úradu. Ponechal si však titul generálneho poštmajstra a pre seba a svoju rodinu si vymohol ročný dôchodok 60 000 zlatých, právo zdarma cestovať, neplatiť poštové poplatky a používať poštovú trúbku. Poštové trate na Slovensku až do roku 1783 vychádzali z Bratislavy alebo smerovali do Bratislavy. Po premiestnení vedenia pôšt do Budína sa začali poštové spoje prebudovávať tak, aby smerovali do Budína. Na hlavných linkách premávali poštové koče s dvoma koňmi, ktoré sa nazývali „obyčajná – ordinárna pošta“ , potom poštové koče s troma koňmi, nazývané „krížna pošta“ a nakoniec poštové koče so štyrmi koňmi, nazývané „extra alebo dupla pošta“ . Poštový koč bol priestranný, najmenej pre štyri osoby. Bol vysoký a natretý na žlto. Bol zavesený na pérach a pri jazde sa veľmi kolísal. Zadné kolesá mal veľké, predné malé. Vpredu i vzadu boli vyvýšené miesta pre sluhov, keď pošta viezla vznešené panstvo. Pre poštové zásielky – listy a balíky – boli vzadu a naspodu koča umiestnené veľké schránky.

Okrem tohto koča premával aj iný typ, ktorý mal 4 – 6 sedadiel, koženú sťahovateľnú strechu a vedľa pohoniča boli ešte ďalšie dva miesta. Poštovému koču sa musel iný povoz vyhnúť, preto poštový kočiš – postilión – dával počas jazdy celou cestou znamenie poštovou trúbkou . Ľahký koč bol povinný vyhnúť sa „na celú kolaj“, ťažký povoz buď musel zostať stáť alebo sa vyhnúť na pol koľaje. Týmito pravidlami sa museli riadiť všetky povozy, stretajúce poštový koč. Prievozníci cez vodné toky museli poštové koče prevážať prednostne, ihneď, len čo sa koč objavil pri prievoze a postilión sa prihlásil o prevoz. Ak poštovým dostavníkom cestovala nejaká významná osoba od panovníckeho dvora, musel poštmajster ísť pred poštovým kočom na koni a takto vyprevadiť význačného cestujúceho na určitú vzdialenosť. V takomto prípade sa použili tri páry koní: Prvý pár riadil postilión, ktorý sedel na koni, ostatné riadil už kočiš, ktorý sedel na kozlíku.

V roku 1823 nastal obrat vo vozovej pošte. Riaditeľ viedenskej vozovej pošty rytier Maximilián Otto z Ottenfeldu zaviedol ľahké, rýchle poštové koče pre päť cestujúcich, ktorých štvorzáprah sa vymieňal. Tieto koše premávali vo dne aj v noci. Prvý takýto rýchlokoč, natretý na čierno a žlto, začal premávať na trati Viedeň – Brno dňa 3.5.1823 a od 1.3.1824 jazdil aj na trati Viedeň – Bratislava. V dňoch, keď tieto koče premávali, dopravovala sa nimi aj pošta, a to listy, balíky a peňažné zásielky, ktoré obhospodarúval sprevádzajúci poštový zamestnanec – konduktor. V roku 1824 boli zavedené jazdy tzv. „kariolkami“ (dvojkolesovými kárami), ktoré doplňovali na vedľajších smeroch hlavné poštové trasy. Okrem toho v tom istom roku bola zavedená preprava ťažkých batožín vo zvláštnych vozoch, tzv. Brankardoch. Týmito vozmi sa prepravovala batožina tých cestujúcich, ktorí cestovali rýchlymi kočmi, ako aj iné ťažké zásielky, priberali sa aj cestujúci.

Spomínaný rytier Maximilián Otto zaviedol roku 1817 aj používanie poštových schránok . Najvýznamnejším jeho počinom však bolo vypracovanie zásad nového poštového zákona, ktorý vstúpil do platnosti od 1.1.1838. Okrem toho mu patrí zásluha za to, že dôležité nariadenia, týkajúce sa pošty, sa od roku 1838 pravidelne uverejňovali vo Vestníku cisársko-kráľovskej najvyššej poštovej správy. V roku 1830 boli pozmenené dovtedy používané názvy „zberňa listov“ a „poštová stanica“ na „poštový úrad“. Od toho času boli dva druhy poštových úradov. Jedny prepravovali len listové zásielky, druhé aj cestujúcich. V tom istom roku bola do dopravy poštových zásielok ako zmluvný prepravca zapojená aj Dunajská paroplavebná spoločnosť na trati Viedeň – Bratislava – Komárno – Budín, čo podstatne urýchlilo poštovú prepravu na tomto úseku. V roku 1837 pribudla železnica ako ďalší prepravca listových zásielok na našom území. V tomto roku totiž začala premávať na úseku Bratislava – Trnava konská železnica.