Koncom 15. a začiatkom 16. storočia dochádza v celej Európe k závažným hospodárskym, kultúrnym a politickým zmenám, ktoré mali veľký význam pre ďalší spoločenský vývoj. Vznikajú bohaté kupecké a finančné dvory – domy s filiálkami, rozmiestnenými po celej Európe. Rozvíjajú sa v nebývalej miere remeslá, ktoré postupne dávajú základ pre vznik manufaktúr. Toto dianie zvyšuje potrebu intenzívneho písomného styku.

V druhej polovici 15. storočia získali Albert II. a potom Fridrich III. pre habsburský rod cisársku korunu. V tých časoch sa ďalšie vetvy tohoto rodu dostávajú k moci v niektorých ďalších európskych krajinách. Takto vzniká naliehavá potreba poštového spojenia medzi všetkými habsburskými dŕžavami. Na úlohu vybudovať takéto spojenie sa podobrala rodina talianskeho pôvodu „Dela Tore e Tassis“ , po nemecky „Thurn und Taxis . Úlohu sa jej podarilo dobre zvládnuť. V krátkom čase bolo vytvorené poštové spojenie najmä medzi stredoeurópskymi habsburskými domami a Západnou Európou. Toto spojenie, vybudované na prelome 15. a 16. storočia, sa stáva pilierom a vzorom pre ďalšie poštové spojenia, budované v Európe počas 16. storočia.

V roku 1526 ešte pred zvolením za českého kráľa, arciknieža Ferdinand Habsburský listom z Heinburgu zo dňa 15. októbra 1526 súhlasil s návrhom svojich vyslancov v Prahe a uviedol, že už dal príkaz svojmu poštmajstrovi na zriadenie poštovej linky Viedeň – Praha. Dátum uvedeného listu je tak dátumom počiatku zriadenia organizovanej pošty v Českých krajinách.

Po prehratej bitke proti Turkom pri Moháči, v ktorej 29. augusta 1526 zahynul kráľ Ľudovít II. Jagelovský, rozdelilo sa vtedajšie Uhorsko na tri časti. Slovensko sa dostalo pod vládu Ferdinanda I. Habsburského, ktorého zvolil uhorský snem, zvolaný do Bratislavy, za uhorského kráľa dňa 16. decembra 1526. Ferdinand I. nariadil hlavnému viedenskému poštmajstrovi Antonovi Taxisovi, aby počas zaasadania uhorského snemu zriadil pravidelné poštové spojenie medzi Bratislavou a Viedňou. Táto pošta však netrvala dlho,lebo Ferdinand I. po svojom korunovaní poveril Mateja Taxisa, syna Antona Taxisa, aby zriadil v nových častiach ríše taký spôsob organizácie pošty, aký už bol v tom čase v Rakúsku.

Vpádom Turkov do Uhorska bol ohrozený nie len Budín, ale aj Viedeň. Preto sa najvyššie úrady presťahovali z Viedne do Bratislavy, ktorá bola v roku 1527 povýšená na sídelné mesto. V roku 1528 tu už sídlil aj najvyšší finančný úrad Uhorska,, prakticky zúženého na územie dnešného Slovenska. Odvtedy až do roku 1784 bola Bratislava hlavným mestom Uhorska.

Hlavný dvorný poštmajster znovu zriadil stálu poštovú službu medzi Bratislavou a Viedňou. Túto poštovú linku spolu s linkou zriadenou v roku 1526 môžme považovať za prvú poštovú cestu na Slovensku s pravidelnou prepravou zásielok, i keď s obmedzenou pôsobnosťou, keď vezmeme do úvahy polohu Bratislavy a Viedne a ich vzájomnú polohu. O existencii tejto poštovej služby svedčí okrem iného aj kráľovský dekrét z 15. novembra 1530, ktorý ju spomína.

V tých časoch existovala súbežne aj kuriérna pošta. Rozdiel medzi kuriérnou a taxisovskou poštou bol v tom, že kuriéri boli výlučne v službách panovníka a šľachty a doručovali správy len príležitostne. Stravu a nocľah ako aj čerstvé kone na kuriérnych cestách im boli povinní zabezpečiť občania, čo sa považovalo za súčasť daní a poplatkov. Taxisovská pošta premávala na vopred určenej trase v pravidelných časových intervaloch, jej služby mohli používať aj občania pričom výdavky sa hradili zo štátnej pokladne. Rozdiel bol aj v tom, že poštový posol na hlavných poštových staniciach nevymieňal len kone či oddychoval, ale hlavne dochádzalo k výmene správ a posol sa vracal po odovzdaní správ na ďalšiu prepravu do svojej východiskovej stanice. Na čele jednotlivých väčších staníc stáli poštmajstri, ktorí mali vedľajší príjem z poplatkov za prepravu zásielok od súkromných osôb a za ich prípadnú prepravu. Menšie stanice viedli poverenci poštmajstra. Tieto stanice sa neskôr označovali ako poštovne a ich správca sa nazýval verdarius a bol zamestnancom príslušného poštmajstra. Vzdialenosti medzi jednotlivými poštovými stanicami boli 2-5 nemeckých míľ (jedna nemecká míľa bola približne 7500 metrov)

V roku 1535 začali vo Viedni organizovať centrálne úrady, pričom vedenie pôšt bolo sústredené do „Úradu najvyššieho dvorského poštmajstra“ . Pre jednotlivé časti monarchie vymenoval cisár dedičných zemských poštmajstrov. Sídlom uhorského poštmajstra bola Bratislava a v tom čase ním bol Matej Taxis. Ferdinand I. vydal prvý poštový poriadok – Postverordnung – dňa 20. augusta 1535. V ňom určil, že najvyšší dvorský poštmajster, ako aj zemskí poštmajstri podliehajú Úradu najvyššieho kancelára vo Viedni. Súčasne týmto poriadkom povolil, aby služby kráľovskej pošty mohli využívať aj súkromné osoby s obmedzením prepravy listov, označených „cito“ (expres). Toto obmedzenie bolu zrušené až v roku 1576. Poštové cesty vychádzali zo sídla panovníka, kde mal hlavný poštmajster vždy v pohotovosti niekoľko dvorných kuriérov, peších aj jazdeckých poslov. Na poštových trasách vždy v určený deň chodila pošta – peší alebo jazdecký posol – ktorá prepravovala listy alebo menšie balíčky. Táto pošta sa nazývala „ordinaria“ , tj. riadna, pravidelná. V súrnych prípadoch bola vypravovaná osobitná pošta, tzv. „extraordinaria“ – mimoriadna.

Zo začiatku všetky výdavky pošty hradila Viedenská dvorná komora. Vzhľadom na to, že cisárska pokladnica bola často prázdna a dlhovala poštmajstrom aj niekoľkoročné dôchodky (paušály), náklady na poštu, mimo liniek patriacich bratislavskému poštmajstrovi, prevzala od 1. augusta 1555 Kráľovská uhorská komora v Bratislave. Od 1. októbra 1558 prevzala však do vlastnej réžie aj poštmajstrovské linky.

Skutočnosť, že sa mnohé šľachtické rodiny uchádzali o poštmajstrovské právo svedčí o tom, že sa cisárske paušály stali len formálnymi a získanie poštmajstrovského titulu neznamenalo pravidelný hmotný príjem, ale predovšetkým mocenskú pozíciu a iste slušné vedľajšie príjmy. Tak sa stalo, že poštové stanice dostali charakter živností, boli majetkom poštmajstra, ktorý musel na ten účel vlastniť vhodnú budovu a dostatok materiánych prostriedkov na zabezpečenie poštovej prepravy. V každej z týchto staníc sa chovali najmenej dva kone, určené na výmenu jazdeckým poslom. V neskorších časoch vznikali pri týchto staniciach hostince s možnosťou ubytovania, ktoré tiež patrili poštmajstrovi. Okrem povinných „služobných“ koní chovali poštmajstri aj viacero vlastných koní, ktoré využívali na zvládnutie poštovej prepravy, najmä keď sa úradní poslovia nemali „preťažovať“ ťažšími súkromnými zásielkami. Toto vylepšenie poštovej služby prinášalo poštmajstrom ďalší vedľajší príjem.

Keď v roku 1558 zomrel Matej Taxis, ktorý bol 32 rokov bratislavským poštmajstrom a po smrti svojho otca Antona súčasne desať rokov viedenským hlavným poštmajstrom, mal správu pôšt na Slovensku jeho syn Krištof Taxis. Ten si však ponechal len funkciu hlavného dvorného poštmajstra, ktorej sa čoskoro, v roku 1560, vzdal. Tak zaniklo na území dnešného Slovenska poštové právo rodiny Taxisovcov a po nich sa k poštovej moci dostala rodina Paarovcov .

Po Matejovi Taxisovi prevzal 1. októbra 1558 správu hornouhorských a podunajských pôšt bratislavský poštmajster Peter Paar, ktorý poštovú sieť ďalej rozvíjal. V novembri 1567 zriadil Spišskú kkomoru so sídlom v Spišskom Podhradí, ktorá spravovala pošty Horného Uhorska, t.j. dnešného Slovenska. Peter Paar v roku 1563 získal od kráľa za 25-ročnú dobrú službu maďarský šľachtický titul a jeho úrad mohli zdediť synovia a vnuci. Do svojejsmri v roku 1582 bol hlavným poštmajstrom Bratislavy a Uhorska. Po jeho smrti sa stal hlavným bratislavským poštmajstrom jeho syn Ján Paar. V tých časoch do miest, cez ktoré neprechádzala poštová trasa, sa zásielky dopravovali pomocou poslov. Na ten účel zamestnávali bratislavská a košická komora prísažných poslov. Po smrti ďalšieho dedičného bratislavského poštmajstra Pompeja Paara v roku 1613 vymenoval panovník za bratislavských poštmajstrov jeho maloleté deti Antona a Jána Paarovcov. Funkciu za nich dočasne vykonávali poverení poštmajstri.

V tomto období došlo k zhoršeniu celkovej situácie v poštovníctve, lebo vypuklo protihabsburgovské povstanie pod vedením sedmohradského kniežaťa Gabriela Bethlena, jeho vojská v r. 1619 prkaticky obsadili celé Slovensko aj s Bratislavou. Vdova po Pompejovi Paarovi odišla aj s deťmi do Viedne, odkiaľ sa už nevrátila. Tým sa skončilo prvé účinkovanie rodiny Paarovcov na Slovensku v dejinách poštovníctva. V tom čase boli Paarovci kráľom platenými vedúcimi pôšt a nie lénnymi pánmi pôšt. V roku 1619 nastúpil na trón Ferdinand II. Zo začiatku nevymenoval nikoho za bratislavského poštmajstra. Uhorské pošty dočasne riadil Karol Magno a jeho syn Ján Jakub Magno. Potom bol za bratislavského poštmajstra vymenovaný Peter Pavel Stockmayer, pôvodom z Viedne. Dňa 9.7.1622 bol za bratislavského prefekta vymenovaný uhorský šľachtic Štefan Bornemisza , ktorý od 23. januára 1623 mohol používať aj titul „hlavný poštmajster Uhorska“ . V tom čase vydal Ferdinand II. prvý poštový patent pre Uhorsko (20.7.1626), po ktorom nasledoval druhý patent /8.5.1630/, vydaný v Bratislave. Prvý sa zmieňuje o preprave osôb, ktorú v tom čase zabezpečovala už aj pošta, druhý sa zaoberá ochranou pôšt a imunitou poštových zamestnancov.

Po Štefanovi Bornemiszovi sa vo funkcii bratislavského poštmajstra vystriedali viacerí poštmajstri v krátkych časových obdobiach, čo vyvolalo ďalší úpadok poštovníctva. Dlho sa viedol aj spor o koôpetencii bratislavského poštmajstra. Nový poštový poriadok, ktorý vydal Leopold I. 29.3.1670, uvádza, že viedenský poštmajster nie je nadriadený bratislavskému poštmajstrovi. V tomto zmysle zaslala Viedenská dvorná komora Bratislavskej komore dňa 10.1.1673 list, v ktorom sa potvrdzuje, že „… uhorská pošta je od rakúskej nezávislá a je samostatná.“

Vážnosť pošty však naďalej upadala. V roku 1690 dal cisár Leopold I., ako protihodnotu za odpustenie pohľadávky vo výške 80 000 zlatých, dedičnému rakúskemu hlavnému poštmajstrovi grófovi Jozefovi Karolovi Paarovi a jeho bratovi grófovi Jozefovi Ignácovi Paarovi, ako aj im dedičom, do léna všetky pošty Uhorska a pripojených krajín – Sedmohradska, Chorvátska, Slovinska – a s tým aj titul hlavného uhorského kráľovského poštmajstra a dedičného generálneho poštmajstra Uhorska. Tak sa Paarovci po druhý raz objavujú v dejinách poštovníctva nášho územia. Jedným z prvých opatrení Paarovcov bolo, že nariadili reorganizáciu pôšt podľa vzoru a predpisov pôšt pracujúcich na ostatnom území Habsburskej ríše. Tým sa prenieslo riadenie poštovej správy do Viedne a tento stav trval prakticky až do roku 1867.

Jozef Karol Paar sa nepochybne veľkou mierou zaslúžil o to, že poštoví zamestnanci dostávali primerane dobrú mzdu a hlavne načas, a súčasne im zaručil kráľovským nariadením zo dňa 3.8.1698 osobnú a majetkovú bezpečnosť. V roku 1703 prepuklo ďalšie povstanie proti Habsburgovcom, ktoré viedol sedmohradský knieža František Rákoczi II. Ten za krátky čas ovládol celé vtedajšie Uhorsko. Veľmi dobre poznal význam pošty a preto ihneď začal organizovať svoju vlastnú vojenskú poštu. Slúžila hlavne vojenským a administratívnym účelom, ale pritom prepravovala aj civilné listy a cestujúcich.

Niektoré trate tejto pošty viedli aj cez územie Slovenska. Prepravné pravidlá pošty stanovil František Rákoczi II. nariadeniami, vydanými 1.1.1705 v Leviciach a 5.3.1705 v Jágri. Keď bol hlavným poštmajstrom vojenský komisár Martin Koczovicz, vtedy vydal Rákoczi 5.8.1707 v Mukačeve nové poštové pravidlá a 30.8.1709 vydal aj podrobné organizačné predpisy pre poštmajstrov, v ktorých sa im okrem iného prikazovalo nosiť rovnoštu. Po uzavretí prímeria v Szatmári dňa 29.4.1717 zanikla definitívne aj Rákocziho pošta a riadenie poštovej prepravy sa znovu prenieslo do Viedne. Cisár Karol VI. po nastúpení na trón znovu potvrdil lénne práva Paarovcov na správu pôšt, a to 28.4.1712 a 21.4.1713. Poštová správa vo Viedni nezabúdala ani na poštové spojenia so zahraničím. Dňa 21.6.1722 uzavrela poštovú dohodu s Ruskom a Švédskom. Zabezpečilo sa poštové spojenie s Hamburgom. Z Prahy, Karlových Varov a z Chebu vypravovali jazdcov a koče do Saska a späť. Z Viedne vychádzala linka cez Hollebrunn, Prahu, Drážďany do Lipska, druhá zasa po trati Wollendorf, Brno, Olomouc, Vratislav do Berlína.

Veľký prelom v dejinách poštovníctva nastal roku 1722, keď cisár Karol VI. rozhodol, že všetky pošty krajín Habsburskej ríše prevezme do štátnej správy . Rodina Paarovcov sa za ročný dôchodok 60 000 zlatých zriekla príjmov z pošty. Ostala však lénnym vlastníkom formálna aj naďalej, hoci pošty boli podriadené správe viedenského Hlavného dvorného poštového úradu. Na čele tohto úradu podľa novej dohody stál ako štátny úradník najstarší mužský potomok rodiny Paarovcov ako generálny dvorný poštmajster. Vo Viedni sa snažili, aby pošta pracovala vo všetkých krajinách ríše podľa jednotných zásad a predpisov. Preto prevzatie poľty do štátnej správy sa uskutočnilo – pčnúc dňom 1.7.1722 – cisárskymi patentmi. V týchto patentoch bolo právo zriaďovať pošty vyhlásené za regále, čiže výlučné kráľovské právo, čím sa vylúčila možnosť, aby mohol niekto druhý zriadiť konkurenčnú poštovú službu a zabezpečovať ju.

V polovici 18. storočia bol hlavný poštový úrad v Bratislave a Košiciach. Do okruhu košickej hlavnej pošty patrilo 38 poštových staníc, kým do pôsobnosti bratislavskej pošty len 19 poštových staníc. V Bratislave v roku 1749 vyšla prvá kníhtlačou vyhotovená kniha o poštovej činnosti pod názvom „Einleitung zum Universal-europäischen Postrecht“ . Autorom diela je bratislavský poštový kontrolór Jozef Hecht a uvádza v ňom všetky vtedajšie poštové linky a oboznamuje čitateľov a používateľov s právnym postavením pošty.

Za panovania cisára Karola VI. začali do Habsburskej ríše prenikať pokrokové myšlienky markantilizmu, ktorý zdôrazňoval význam hromadenia zlata a striebra v štáte, čoho sa malo dosiahnuť najmä zvýšením vývozu výrobkov do zahraničia, obmedzením dovozu. Preto prišlo k politike podporovania manufaktúr na úkor poľnohospodárstva. Zvýšený obchodný ruch v dôsledku zvyšovania vývozu však vyžadoval budovanie dobrých ciest, preto sa v tridsiatych rokoch 18. storočia začali budovať tzv. „cisárske cesty“, ktoré sa vyznačovali veľkou šírkou, pevnosťou a kamennými mostmi. Tým bola zabezpečená vyššia bezpečnosť dopravy tovarov a osôb a súčasne boli vytvorené podmienky pre prepravu listových zásielok a osôb poštovými povozmi.